NEBOJ SA, CIRKEV, VANUTIA DUCHA!

            Ako kňaz som s napätím sledoval dianie okolo dvojročnej synody biskupov, ktorá sa zaoberala otázkami rodiny v Českej republike. To, čo sa v jej vnútri dialo, som vnímal ako „lakmusový papierik“ stavu inštitucionálnej Cirkvi.
            Viem, že ideál nie je realitou a nie je možné si jednoducho priať, aby sa realita ideálom stala.
            Myslím si, že my, inštitucionálna Cirkev, máme strach vykročiť z kazajky predpisov a noriem k človeku v jeho nedokonalosti, „nehotovosti“, k človeku, ktorý vo svojej podstate je pútnikom. Nejeden má živý vzťah s Bohom – napriek tomu, že u nejedného sa to vôbec tak nejaví. Koniec koncov – ako však zmerať a posúdiť intenzitu vzťahu človeka s Bohom?
            Keby sme my, inštitucionálna Cirkev – biskupi a kňazi, boli plní Ducha Svätého, mohli by sme byť schopní účinne rozlišovať a tak múdro sprevádzať človeka, hľadača a pútnika. Naproti tomu sa snažíme zväzovať kresťanov i nekresťanov rôznymi zákonmi a normami, pričom sa odvolávame na tradíciu a legislatívne rámce. Zatvárame človeku bránu a sami ňou nevchádzame. Naša predstava Boha sa míňa s realitou.
            „Heu me miserum! – beda mi, mizerovi!“ Jednoducho sme pokrytci a nikto nám to nevyvráti. Majme odvahu pustiť sa zákona a chytiť sa Ducha, do ktorého sme boli ponorení. Bude to riskantné, pretože vnímať vanutie Ducha je vždy riskantné. Máme však nádej, že Duch Boží neuhne, že ten, ktorý je prirovnávaný k vetru, je natoľko silný, že nám bude oporou. V láske hoci potkýnajúcej sa, predsa však istejšej ako je zákon (aj zákon cirkevný).

P.S.: Nemám v úmysle zavrhovať cirkevnú legislatívu, naopak, je v nej veľa múdrosti. Iba chcem položiť otázky, dať impulz.

(zo zamyslenia Petra Šabaku, vojenského kaplána)